Moje pocity:
Knihu Končí sa to nami od Colleen Hooverovej som bola pripravená kúpiť hneď po prvom traileri k filmu, ktorý mal uzrieť svetlo sveta a hrala v ňom moja obľúbená herečka. Bola som pripravená na slaďárnu s dávkou erotiky aké zvykne Hooverová písať, aleeeeee.... dostala som jedno veľmi milé prekvapenie. Nevravím, že sladkosť a erotika absentovali, ale téma a hlavná myšlienka knihy ma veľmi milo prekvapili. Ja som proste vedela, že herečka Blake Lively by nekývla na hlavnú úlohu vo filme, ktorý by nestál za reč.
Takže pekne po poriadku. Hooverová píše veľmi dobre. Je vidno, že to nebol jej prvý počin. Čitateľa zbytočne nezaťažuje zdĺhavými opismi, proste to čo je v knihe dané sa nám každou stranou pekne otvára a klasika úvod, jadro a záver má presne nalinajkované. Tentoraz sa pohrala s retrospektívou vo forme denníkov. Hlavnú hrdinku knihy Lily hneď spočiatku vykresľuje ako typ ženy, ktorá presne vie čo chce, vytýčený cieľ a žiadne vybočenie. Hneď v úvode dokonca tak trochu nechápete aká silná dokázala byť tým, že odignoruje prejav a doslova nevie nájsť pár milých slov, ktoré by povedala na pohrebe svojho vlastného otca. A tu sa dostávame do retrospektívy, kde minulosť postupne pomocou jej vlastného denníka vychádza na povrch a s tým spojené boliestky, ktoré si musela ako pubertiačka prežiť či s otcom a nepochopenie zo strany matky a Atlasom jej prvej veľkej a tajnej lásky.
No ale to by nebolo ono, keby sme do deja nevsunuli krásneho a dobre zabezpečeného chlapa Ryla, ktorý napriek tomu, že jasne povie, ako sa nechce viazať, sa predsa len do Lily zamiluje. Nuž ale ... Vždy je tam nejaké ale... To by nemohol zrazu z minulosti a z denníkov vykuknúť do Lilinho života Atlas. Jej prvá a zároveň jediná láska. Dvaja odlišný muži z úplne iných svetov a predsa tak blízko k srdcu jednej ženy. Dostávame sa sa k téme knihy.
Týranie žien je téma, ktorú nie každý dokáže tak úplne pochopiť. Nepochopené ženy a tak isto násilníci. Niektorí v láske ubližujú vlastne jedinej osobe, ktorú milujú alebo pre potešenie, vybíjanie zlosti a vlastne z akéhokoľvek dôvodu sa toto stáva, je v našej spoločnosti neakceptovateľné. Ženy poväčšine neodídu a klamú sa, že sa násilník zmení. Uvedomenie že sú utláčané, nemilované, finančne závislé na partnerovi alebo nechcú ostať sami je silnejšie ako zobrať sa a odísť a budovať všetko odznova. Sebavedomie rýchlo klesá a pocity, ktoré takéto ženy majú vie zhodnotiť iba tá, ktorej sa to bezprostredne týka. A presne o tieto pocity v knihe ide. O to vysvetlenie prečo žena s násilníkom ostane a prečo toľko trvá kým sa jedna z pár z nich, dokáže odpútať. To uvedomenie aká je takáto žena silná a že to nie je len fyzické ale aj psychické týranie a to samotné priznanie si voči sebe samej... Pufffff.... Bolo to silné a bolo úplne jasné, že autorka musela čerpať z niečoho uveriteľného zo svojho života.
Samotný násilník má svoje "čaro", keďže v tomto prípade tiež toto správanie vychádza z minulosti a tu sa tiež vyhrala. Ako čitateľ som nevedela tak celkom zhodnotiť situáciu. Pristihla som sa pri tom, že som ho dokonca začala hájiť ako samotná hrdinka alebo dokonca ospravedlňovať. Všetko toto má ukázať, prečo to majú ženy také ťažké a ja som naozaj autorke veľmi vďačná, že toto dokázala spísať na papier. V poďakovaní sa samozrejme zmieňuje aj o tom, prečo knihu napísala. Film bol fajn, samozrejme nie všetko z knihy sa zmestilo ale dali to celkom uveriteľne tí filmári. A na záver napíšem, že som fanúšik Atlasa ale nie až taký fanúšik, ktorý doslova " prinútil" autorku napísať druhú knihu s názvom Začína sa to nami. Tá už taká dobrá nebola ale o tom potom.
Bezprostredne po prečítaní:
- tak toto bolo silné
- musím zamaskovať vyrevané oči
- neverila by som že to niekedy poviem ale Hooverová ty jedna - klobúk dole si dobrá