RECENZIA : Panika Lauren Oliver

• originálny názov : Panic
• počet strán : 304
• vydané na SK : 2014 CooBoo
• kúpiť

anotácia : Panika začala v Carpe, nudnom zapadákove uprostred ničoho. Pravidlá sú celkom jednoduché – hlavne nemať strach. Heather by nikdy predtým nenapadlo, že by sa do Paniky púšťala. Pretože sa nikdy nepovažovala za nebojácnu a ani nebola ten typ dievčaťa, ktoré by na seba pútalo pozornosť. Dodge sa Paniky nikdy nebál. Vpred ho poháňa tajomstvo, vďaka ktorému prechádza každým ďalším kolom s pocitom sebaistoty a je presvedčený, že vyhrá. Heather a Dodgeovi prinesie hra prekvapivé odhalenia...

Moje pocity :

Od Lauren Oliverovej mám prečítané všetko, čo doposiaľ v preklade vyšlo. Kniha Kým dopadnem a tak isto trilógia Delírium ma nadchli. Autorkin štýl mi padol a naozaj mám jej knihy rada. Bolo teda len logické, že som sa na Paniku tešila.

Panika je hra. Pravidlo hry je nebáť sa a víťaz dostáva veľmi lákavú peňažnú odmenu, na ktorú sa zbiera každý na škole. Vypadnúť z totálneho zapadákova, ako je Carp a ešte s kopou prachov, je sen každého. No nie každý dokáže prekonať svoj strach ...

Kapitoly v príbehu sú rozdelené časovo a samozrejme hit, ktorý u spisovateľov nevymiera, dvoma postavami. Menia sa teda uhly pohľadu a príbeh je možné vidieť cez bojazlivú Heather a naopak Dodga, ktorý sa hry nikdy nebál a v hlave má zafixovanú pomstu. Tu by som Oliverovú pochválila, že dokázala postavy nezaláskovať a nechať im aj napriek striedavým pohľadom svoje životy, bez ohľadu na to, aby ich dala ako väčšina autorov dokopy, v zmysle akéhokoľvek citového či fyzického splynutia.

Oliverová sa hrala. Musím jej uznať, že príbeh ako taký naozaj premyslela a hlavne, chcela vymyslieť niečo nové a neokukané. Sčasti sa jej to podarilo, no ako dobre to začalo, niekde v strede to už začínalo nudiť a nezachránil to ani koniec. Dej prebiehal ako na húsenkovej dráhe. Striedali sa časti, kedy to bolo napínavé a vzápätí bolo dlho ticho a tak stále dookola. 

Hlavné aj vedľašie postavy mali výborne spracované životy a autorka nenásilne opísala ich osudy, akými sa majú pobrať a čo ich v živote postretlo, kým sa zapojili do Paniky. Postavám dala hĺbku, ale nemôžem sa ubrániť pocitu, že dej nasilu a zbytočne v niektorých pasážach naťahovala. No a koniec je tiež dosť polemizovateľný, nakoľko som čakala niečo epické, čo by ma nútilo premýšľať. Bol to však úplný opak a dokonca by som povedala, že to bolo dosť nereálne. Možno som len priveľa očakávala, možno už kniha nespadala do mojej vekovej kategórie a možno som ju len nečítala v správnom čase. Tento príbeh však vo mne nezanechal nič, prečo by som knihu mala zobrať do ruky znova. Nebránim sa ďalšej knihe od tejto autorky avšak táto nespadá do kategórie " moje najobľúbenejšie ".

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu ALBATROS MEDIA

RECENZIA : Prozreteľnosť Jamie McGuireová

• originálny názov : Providence (Providence #1)

• počet strán : 424
• vydané na SK : Ikar 2014
• kúpiť

anotácia : Vysokoškoláčka Nina krátko po smrti milovaného otca spoznáva sympatického, trochu tajomného mladíka. Čoskoro sa ukáže, že ich stretnutie na autobusovej zastávke nebolo náhodné. Jared Ryel ju pozná lepšie než najbližší priatelia z internátu. Čoskoro medzi nimi preskočí iskra, lenže Jared akoby sa obával naplno prejaviť svoje city, pretože táto láska je z kategórie zakázaných... Jedného dňa Ninu na ulici osloví neznámy muž a dožaduje sa dokumentov o prevode časti otcovho rozsiahleho majetku. Po vyhrážkach od bývalých otcových spoločníkov sa Nina dozvedá, že otec v skutočnosti žil dvojakým životom. Hoci to znie neuveriteľne, zaplietol sa do nebezpečnej hry so samotným peklom. Temný vojvoda sa dožaduje niečoho, čo im vzal, a Nina spočiatku nemá ani potuchy, o čo ide. Ochrániť ju môže iba Jared, ktorý má neuveriteľné, priam nadľudské schopnosti a s ktorým ju spája viac než priateľstvo.

Moje pocity :

Jamie McGuierová vyštudovaná rádiologická asistentka, sa dala na dráhu písania. Či urobila správne? Jej kniha Krásna katastrofa valcovala rebríčky čítanosti a bola preložená hneď v niekoľkých krajinách. Chválospevy na túto knihu si môžete prečítať na 8 z 10 blogov. A teraz je tu je prvotina Prozreteľnosť.

V poslednom čase sa nechávam knihami prekvapovať. Nečítam predom recenzie a niekedy nenazriem ani do anotácie, aby som sa naozaj nenechala ničím ovplyvniť. Do Prozreteľnosti som išla s tým, že sa mi páčila autorkina predchádzajúca kniha a mala som predstavu o ďalšej new adult-ke. Preto ma kniha dosť prekvapila tým, že okrem new adult sa tu vyskytuje paranormálna romanca, ktorú som naozaj nečakala. Autorka vo svojej knihe predstavuje Ninu, ktorej milovaný otec zomiera. Po jeho smrti sa jej rúca celý svet. Svetlý bod programu je stretnutie s tajomným Jaredom, ktorého čoraz častejšie stretáva akoby "náhodou". Nina postupne zisťuje, že nie všetko v jej živote bolo ružové, ako si doposiaľ myslela a všetky temné stránky života jej rodiny postupne vyplávajú na povrch. Zdá sa, že doteraz žila Nina v akejsi bubline nevedomosti. 

McGuierová píše ľahko, jednoducho a možno preto sú jej knihy pre čitateľov lákadlom. Veľmi príjemne opisuje a niektoré scény v knihe mi doslova ulahodili. Mám pocit, že aj bez nadprirodzena by bola kniha dobrá, ale autorka si s ňou celkom slušne poradila. Ninu vytvorila ako hlavnú hrdinku, ktorá sa nezľakne len tak hocičoho a kvitujem prostredie podsvetia, do ktorej ju vytvorila a to, ako musela odhaľovať pravdu. Vtipné ale aj dojemné pasáže dotvárali vedľajšie postavy a to Nininy spolužiaci, avšak dosť veľa krát boli skrytí do úzadia, hlavne pre romantickú zápletku s Jaredom. 

Najskôr stalker a nakoniec anjel?

Skoro som odpadla, keď vysvitlo, čo to tá McGuierová s Jeredom vyviedla. Spočiatku bol v deji veľmi tajomný a málo otvorený, čo je v tomto žánri veľmi dobré, vzhľadom k tomu, že je to pre čitateľa bodom, kedy sa chce čím skôr dozvedieť viac. Samozrejme mu dala do vienka krásu a osobitý šarm, takže si dosť čitateliek príde na svoje. Prídu si na svoje aj fanúšikovia anjelov i keď, nečakajte krídelká, svätožiaru ani nič podobné. Skôr si predstavte zbrane, sledovacie zariadenia, rýchlosť a obrovskú silu. Príbeh si teda dotvorila, nič nekopírovala a naozaj kvitujem, že vytvorila niečo nové a neokukané. Jediné čo by som preškrtala boli paradoxne zaláskované momenty hlavných hrdinov.Vadilo mi to, že vtedy keď to už začalo byť naozaj zaujímavé, zabíjali to chvíle oboch hrdinov s jemne ladeným eroticko-romantickým podtónom. Pchala toho tam veľmi veľa a tak sa postavy schádzali a rozchádzali ako na bežiacom páse. Kým na jednej kapitole som zaspala s tým, že sú v sebe, na tej druhej som sa prebrala, že už na neho kričí a vykrikuje mu nelogické momenty, ktoré už mali byť dávno zjedené aj s topánkami. Možno som už len týmito scénami prejedená, nakoľko sa momentálne objavujú vo viacerých knihách. Napriek tomu, svojim písaním vie McGuierová nejakým spôsobom udržať čitateľa.
Kvitujem vydavateľstvu mäkký prebal. Je to ten lepší, takže sa vám po prečítaní kniha nerozpadá v rukách.

Prozreteľnosť hodnotím ako lepší priemer. Je to príjemná oddychovka a chybičky krásy ospravedlňujem autorke tým, že si musela vytvoriť priestor pre ďalšie časti. Druhá časť sa bude volať Proroctvo a vyjde v septembri tohto roka.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Ikar. Knihu si môžete zakúpiť tu.

Ako básnici prichádzajú o ilúzie....

Blog Knihománia som založila pred 3 a pol rokom. Vrhla som sa do toho s takou vervou, mala som veľa plánov, recenzovala som každú knihu čo som prečítala. Knihománia mala pravidelné rubriky a denno-denne som pridávala ďalší a ďalší príspevok. Milujem čítanie a milujem blogovanie. Som šťastná za každý komentár a za každého nového nasledovateľa. Žila som si v akejsi blospotovej bubline. V tomto období som bola doma a nemala som na práci nič iné / teda okrem starania sa o moje úžasné deti a varenie /, len venovať sa mojim koníčkom ( blogu a knihám). Našla som kopu kníh, ktoré som chcela a chcem prečítať a samozrejme veľa kamarátov, ktorí mali rovnakú záľubu ako ja.
Čas však neoklamem a pribudla práca, čím mojich článkov bolo čoraz menej. Knihy som recenzovala sporadicky a hnevalo ma, že nemôžem už prečítať 150 kníh za rok. Jednoducho časová tieseň, ktorú pozná každý tretí smrteľník. Nevzdala som sa však a našla som si vždy kúsoček voľného času, aby som aspoň 3-4 krát do mesiaca zverejnila recenzie na knihy, ktoré neskonale milujem. Ja viem, že na iných blogoch to žije iným tempom, bohužiaľ ja som rada, že som na tom aspoň tak ako som.
Aj napriek tomu verní čitatelia mi zostali a som rada, že stále čítajú a komentujú. No bohužiaľ nie je všetko až tak ružové.

Keď niečo píšem, snažím sa aby som zhrnula všetky dojmy a pocity. Mažem, opravujem, niekedy píšem po kúskoch aj tri dni. A potom bác... Zrazu vidím moje slová niekde inde. Mala by som byť šťastná, že sa o moje názory zaujímajú ja viem, ale štve ma keď je pod mojimi slovami podpísaný niekto iný. Zabolí to, keď viem, že som si na tom dala záležať a niekto spraví len ctrl+c - ctrl+v a tým to hasne. Nechápem to... Nemá mať každý svoj názor? Však nikomu nebránim aby ho mal ako ja, zhrnul moje slová niekde inde, alebo opačne nech knihu zvrzá pod matku zem. Ale skopírovať? A keď už sa niekomu moje názory tak páčia, prečo nenapísať jednu malú vetičku, odkaz, link hocičo o tom, že som to písala ja?

A teraz som znechutená. Možno je to pre niekoho banalita. Možno som len precitlivená. Možno vôbec nemám písať tento článok. Ale jednoducho ma štve, že sú ľudia, ktorí vedia ako veci obísť a vybrať si vždy ľahšiu cestu aj napriek tomu, že niekoho urazia alebo naštvú. Viem, že sa to už mnohým blogerom stalo a až teraz naplno pociťujem, aké je to nespravodlivé.

RECENZIA : Analfabetka, ktorá vedela počítať Jonas Jonasson

• originálny názov : Analfabeten som kunde räkna
• počet strán : 352
• vydané na SK : 2014 Ikar
• kúpiť

anotácia : Nombeko Mayeki sa narodila v roku 1961 v chudobnom johannesburskom predmestí Soweto, najväčšom meste chatrčí a latrín v Juhoafrickej republike. Ako päťročná začala pracovať, desaťročná osirela a štrnásťročná sa stala šéfkou latrínovej pobočky v sowetskom sektore B. Životaschopná černoška zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Osud ju zavial ďaleko od Soweta, najprv k neznesiteľnému, večne opitému inžinierovi, potom k dvom navlas rovnakým, a predsa úplne rozdielnym bratom, k trom Číňankám s pochybným úsudkom aj k stretnutiu s tajnými agentmi, významnými politikmi a prezidentmi. A ešte k jednému ťažkému trojmegatonovému výbušnému problému. Veď na koho sa obrátiť, keď Juhoafričania koketujú s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá v skutočnosti neexistuje?
V knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si Jonas Jonasson posvietil na rasizmus, diktátorstvo, fundamentalizmus, nekompromisnosť aj úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia poznajú z jeho prvej celosvetovo úspešnej knihy Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
A na večné veky rúca mýtus o tom, že králi nepodrezávajú sliepky.

Moje pocity :

Keď ohlásili, že na Slovensko prichádza v preklade kniha Analfabetka, ktorá vedela počítať, mala som absolútne jasno, ktorá kniha bude pre mňa priorita. Storočný starček bol originálny, výnimočný a autor si ma svojim humorným opisovaním situácií, dialógov a všeobecne naozaj úžasného príbehu, úplne omotal okolo prsta.

Jonas Jonasson totiž disponuje veľmi rozsiahlym jazykovým talentom a netuším na čom ten autor fičí... mohol by dať kúsok aj mne. Tak ako v predchádzajúcej knihe sa pripravte na dávku politického humoru, obyčajnej ľudskej hlúposti a všeobecne všetkých možných -izmov ( od rasizmu až po anarchizmus a veruže kapitalizmus, či nacizmus atď...atď...atď... ). Príbeh začína predstavením jednej černošskej analfabetky vyrastajúcej v Sowete, v Juhoafrickej republike. Ako sa dostala od exkrementov až po stretnutie s kráľom. O jadrovej bombe, ktorá vlastne nemá existovať a tiež o jednom z Holgerov, ktorý v podstate tiež neexistuje. Príbeh je popretkávaný od Juhoafrickej republiky až po známe Švédsko, ktoré autor popísal už v Storočnom starčekovi. Ak dokázali filmári dostať na plátno Storočného starčeka, táto kniha si to veru zaslúži dvojnásobne. Neuveriteľné ako autor dokázal prepracovať príbeh do detailu, popri tom rozvinúť X príbehov tak, aby spolu súviseli buď v danom čase, alebo v budúcnosti a dokázal ma pri tom udržať bez toho, aby som sa čo len chvíľu nudila. Úsmev som mala na tvári doslova nasadený od prvej, až po poslednú stranu. Najviac ma šokovalo, že už len anotácia mi pripadala, akoby prezrádzala veľa z deja. Po prečítaní však viem, že nie je šanca prezradiť niečo z deja, aj keby som vám tu opísala polovicu knihy. Tam je tak neskutočne veľa príbehov, že by sme to museli preberať celú noc, aby som porozprávala všetky súvislosti, ktoré boli v knihe, všetky scény. Ja si normálne neviem vybrať, ktorá scéna vlastne bola najlepšia, pretože boli v každej kapitole aspoň tri.

V AKVP je hneď niekoľko príbehov, pričom samozrejme Nombeko je tá prvoradá. Ingmar a jeho manželka, Holger 1 a Holger 2, opitý inžinier, prezidenti, predseda, kráľ, agenti a to som nevymenovala naozaj zďaleka všetko. Každej jednej postave dal do vienka inú vlastnosť a z ťažkej bizarnosti spravil príbeh, ktorý som napriek tomu hltala a pripadal mi totálne skutočne. Robil si srandu z dejín, z udalostí, ktoré hýbali svetom a pri jeho talente v písaní, by mohla mať kniha aj tisíc strán, aj tak by som nemala dosť.

Ak ste už  čítali Storočného starčeka, pripravte sa na to, že autor nevyšiel vôbec s niečím novým. V podstate v príbehu vymenil pár postáv, primiešal zopár nových a zmenil dobu, v ktorej sa odohrával dej. Jonasson stavil na úspech predchádzajúcej knihy a vyšlo mu to na 100%. Ja si ani neviem predstaviť, že by som od neho čítala niečo iné.

AKVP mala nesmierne veľa opisov, úvah, výborne riešené kapitoly a aj keď toho bolo strašne veľa, udržalo ma to, chcela som vedieť čo ešte bude nasledovať a aká "náhoda" sa stane na ďalšej strane. Páčilo sa mi, že autor vie naozaj spojiť humor, iróniu, absurditu a vážnymi myšlienkami. Túto knihu odporúčam každému a garantujem, že nič podobné ste ešte nečítali. Je vynikajúca na oddych a tak dobre som sa už dávno nenasmiala. Vlastne posledne to bolo pri Storočnom starčekovi, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Panebože, však Jonasson píše vtipne už len tie názvy knih :). Tlieskam!

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu IKAR.

RECENZIA : Nekonečná láska Scott Spencer

• originálny názov : Endless Love 
• počet strán : 432
• vydané na SK : 2014 Ikar
• kúpiť

anotácia : Mladučká Jade, dievča z vyššej spoločnosti, sa bezhlavo zamiluje do charizmatického Davida. Mladík s poškvrnenou minulosťou sa stáva tŕňom v oku Jadinho otca. Vonkoncom sa mu nepáči, s kým sa jeho dcéra zahadzuje. Keď otec zistí, že ich vzťah pokročil oveľa ďalej ako len k nevinným bozkom, zakáže Davidovi sa k ich domu čo i len priblížiť. Vášnivú lásku dvoch zaľúbencov zachvátených sexuálnou túžbou však nič nezastaví. Ich city sú nekontrolovateľné, hrozí, že ich celkom prevalcujú. Keby sa Davidovi podarilo docieliť, aby ho Jadin otec vnímal ako hrdinu a záchrancu, určite by zmenil názor. A tak nešťastne zaľúbený chlapec založí v honosnom rodinnom sídle „bezpečný“ požiar... Nekonečná láska sa už pri prvom vydaní v roku 1979 stala jedným z najslávnejších románov svojich čias a jednou z najpôsobivejších kníh o mladej láske, aká bola kedy napísaná.

Moje pocity :

Kniha Nekonečná láska ako blesk z jasného neba, spadla pred premiérou filmu do kníhkupectiev. V skutočnosti však nie je žiadnou novinkou a sfilmovaná už raz bola. Táto kniha putuje svetom už od roku 1979, kedy bola prvý krát vydaná. Nekonečná láska sľubuje jednu z najpôsobivejších romancí všetkých čias. Čo sa v nej ale skrýva v skutočnosti?

Ako už z anotácie vyplýva, mladý David v návale zamilovanosti a neskutočnej túžbe opäť sa stretnúť s Jade a jej rodinou, vymyslí nie práve ideálny plán "záchrany". Podpáli dom svojej milej a potom ju a celú jej rodinu zachraňuje ako superman. David je presvedčený, že práve takýto spôsob mu prinavráti Jedin svet a znovu sa bude môcť vrátiť k jej rodine. Nakoniec to však vypáli úplne iným smerom. David sa ocitá v nápravno-výchovnom oddelení a až po troch rokoch sa ocitá na slobode. No čo myslíte, že bude jeho ďalší krok?

Správne - keďže je to NEKONEČNÁ LÁSKA, David bude Jade akýmkoľvek spôsobom hľadať.

Scott Spencer vystaval príbeh z pohľadu chlapca a neskôr chlapa. Davida od začiatku pomaly odkrýval. Ukázal jeho psychiku, vzťahy a všetko toto docielil z väčšej časti opisom jeho myšlienok. Páčilo sa mi, že celý ten požiar zasadil autor do príbehu hneď na začiatku, pretože potom mal autor dostatok miesta na vysvetlenie Davidového činu. Dej je rozprávaný v prítomnosti, avšak je prelínaný Davidovými myšlienkami na minulosť. Tá minulosť sa vzťahovala väčšinu príbehu na Jade, ale aj ostatok jej rodiny. Ukazuje Davidovu rodinu a aj napriek tomu, že si David možno želá, aby bola jeho rodina fádna a nudná, ani zďaleka nie je. V knihe je obrovské množstvo myšlienok, rozpísaných na niekoľkých desiatkach strán a sem tam som sa aj pozabudla, že mám chcieť aj dialóg medzi postavami. Proste mi vyhovovalo čítať len Davidove myšlienky. Dokonca aj dialógy oživili až medzi-myšlienkové pochody Davida.

Autor v knihe ukazuje čitateľovi množstvo pohľadov na lásku. To je vlastne hlavná myšlienka celej tejto knihy. Čo človek všetko dokáže spraviť pre to, keď niekoho miluje. Zo zamilovaného teanegera, doslova psychopatického chlapa. Čo všetko pre lásku dokáže človek obetovať a kam až zájsť. Scott Spencer si rozhodne servítku pred ústa nebral a jednotlivé scény boli krásne romantické, jednoduché ale zároveň zvrátené, schizofrenické a nepochopené.  Prečo nepochopené? Autor to trošku s tým zveličením prehnal a hlavne ku koncu už hlavný hrdina čerpal nie z ozajstnej lásky, ale prerastalo to už k psychickej chorobe. 

Uvedomujem si, že je veľmi tenká hranica medzi zamilovanosťou a pomätením mysle, avšak tento stav som absolútne nečakala. Absurdity, hnev, smrť ...a to všetko mala prevážiť Davidova nekonečná láska. Možno som to nečakala preto, že som jednoducho pred čítaním pozerala trailer na film, avšak to vyzeralo pomaly na úplne iný príbeh.

Po dočítaní knihy som sa snažila hlavného hrdinu pochopiť, čo všetko podstúpil v mene jeho lásky a tiež prečo nekonal v niektorých situáciách inak a prečo ho vlastne takto slabošsky autor opísal. No a práve to chcel autor docieliť. Aby čitateľ premýšľal aký tenký je ľad medzi láskou a jej závislosťou, čoho všetkého je človek schopný pre jeden cit. Kniha je rozhodne pre staršie ročníky a nieje práve dielom, ktoré sa označuje ako ľahké čítanie. Ako som už písala vyššie, autor viac opisoval myšlienky, miesta a situácie, ako písal dialógy. Nie každý možno túto knihu prečíta bez predsudkov, pretože tá kniha je iná. Pravdupovediac podobnú knihu som ešte nečítala. Knihu, ktorá je doslova miestami zvrátená a nechutná. A aj napriek tejto skutočnosti je táto kniha o láske a všetkých jej stránkach a o tom, či je človek dostatočne silný aby ju ustál.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Ikar.

RECENZIA : Lov Andrew Fukuda

• originálny názov : The Hunt (The Hunt #1)

• počet strán : 256
• vydané na SK : Fragment 2014
• kúpiť

anotácia : Ako zostať nažive vo svete, kde sú ľudia považovaní za potravu a všetci túžia len po ich krvi?
Sedemnásťročný Gene je nútený bojovať o prežitie v spoločnosti, kde je ľudská rasa odsúdená na zánik.
Je vybraný do Vládcom vyhláseného lovu na posledných ľudí – glupanov. Musí sa naučiť umeniu lovu. Musí dokázať utajiť svoju ľudskú podstatu pred svojimi krvilačnými kolegami, ktorých podozrenie každým dňom narastá. Ako však dokáže skryť to, že nedokáže bežať rýchlosťou blesku, že ho slnečné svetlo nezabije a že nemá neukojiteľnú túžbu po krvi?

A čo sa stane v okamihu, keď do jeho života vstúpi dievča, ktoré v ňom prebudí city, aké do tej doby nepoznal?

Moje pocity :

Upírčinu som už dávnejšie nečítala a nejako ma ani nezaujímala. Všetky knihy už boli príliš podobné a nejak ma nelákalo sa k tomuto žánru vracať. Andrew Fukuda však napísal knihu, ktorá sa vymyká všetkým tuctovým upírskym knihám. Napísal niečo nové, vymyslel postapokalyptický svet v ktorom si upíri hovoria ľudia a paradoxne ľudia sú nazývaní glupani. Glupani už z väčšej časti pomreli, alebo ich požrali, či ich chovajú ako zvery v klietke pre lov ( neskutočná súťaž pre upírov - budem dosť ironická, keď napíšem, že je to pre upírov ako LOTO ), alebo posledná kategória do ktorej spadá aj hlavný hrdina, " tvárim sa, že som upír a začlením sa a keď budem dodržovať prísne pravidlá, nikto si nič nevšimne".

Autor dôkladne premyslel a opísal správanie ľudí ( upírov ), kde hlavný hrdina Gene vyrastal. Čo všetko musel Gene každú noc robiť, aby nebol podozrivý a nezožrali ho priamo pred skrinkou v škole, ako dokonale sa musel tváriť, nesmel sa potiť, musel si holiť chlpy na každom kúsku tela a zimomriavky by boli tiež dosť veľkým problémom. Utiahnutý chlapec je ale razom vylosovaný na LOV, z ktorého sa všetci študeto-upíri idú zblázniť. A čo teraz? Niektoré veci nedokáže skryť a bude veľmi obtiažne prežiť.

Autor si nebral servítku pred ústa a niektoré scény opisoval dosť brutálne. Bolo to hlavne ku koncu plné krvi, akčnosti a desivých scén. Kým si čitateľa na začiatku pomalým tempom pripravoval a oboznamoval s prostredím, vo finále nešetril svojim talentom a naozaj masakroval čo sa dalo. Totálne bezvýchodisková situácia, strach, hrôza a neušetril ani citovú stránku hlavného hrdinu. 

Niektoré veci ale Fukuda nedotiahol úplne. Niekedy som mala pocit, že situácie, kedy Genemu už prihorievalo za zadkom, mohol vyriešiť inak. Na to, že upíri boli takí citliví, mali Geneho dosť možností odhaliť. Autor toto divadielko zahral do autu a hlavného hrdinu, len zdanlivo na chvíľu odpratal z miestnosti. Sem tam to pôsobilo ako päsť na oko.

Bolo jasné, že ku koncu musí autor odhaliť ešte jednu postavu podobnú hlavnému hrdinovi, aby sa to čitateľovi rátalo. Tak sa aj stalo. Nebolo to zbytočne vnútené do deja a postupne pomaly sa tento vzťah otváral. Jediné čo by som vytkla bolo, že tá informácia o danej osobe bola dosť čitateľná a kým možno 50% ľudí čo si túto knihu prečíta, nezistí dopredu čo sa stane, ja som to odhalila veľmi skoro.  

Celkový dobrý dojem dotvára a autorovými prednosťami sú opisy. Vie veľmi dobre opísať nielen postavy ako také, ale priestorovo, je to viac než dobré. Som známa tým, že nemám rada nejaké veľmi dlhé opisy, ale v tejto knihe bolo úžasné čítať o pocitoch Geneho, ako sa cíti, keď sa cíti osamelý, ako sa musí vysporiadať so životom a kuť plány vo svojej hlave, aby unikol z bezvýchodiskovej situácie. A samozrejme miesta, ktoré som si vedela veľmi dobre pri čítaní predstaviť.

Aj napriek niekoľkým chybičkám si myslím, že táto séria bude mať úspech a veľmi dobre si autor pripravil pôdu do nasledujúcich častí.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Fragment.

RECENZIA : Zákerná hra Rebecca Jamesová

• originálny názov : Sweet Damage
• počet strán : 352
• vydané na SK : 2014 Ikar
• kúpiť

anotácia : Tim si zúfalo hľadá nový podnájom. Jeho bývalá priateľka Lilla ho vyhodila z bytu a život sa mu od základov zmenil. Keď sa mu pritrafí výhodné ubytovanie vo vychytenej štvrti Sydney, považuje to za veľké šťastie. Zo starodávneho sídla však behá mráz po chrbte, čudácky pôsobí aj majiteľka, mladá Anna, trpiaca agorafóbiou. Už pol roka nevyšla na denné svetlo. Tima jej psychická porucha neodradí, no keď sa v dome začnú diať zvláštne, hrôzu naháňajúce javy, pochytí ho oprávnený strach. Žeby sa Anna predsa len pomiatla? Alebo si má radšej posvietiť na bývalú lásku, ktorá sa mu opäť pripletie do života? Postupne sa ozývajú temné tiene minulosti a Tim sa znenazdajky ocitá uprostred zákernej hry bez šance na únik.

Moje pocity :

Rebecca Jamesová je čitateľom známa hlavne prvou knihou Krásna beštia, ktorý vyšla vo vydavateľstve Ikar už pred dlhším časom. Myslím, že to boli štyri roky dozadu. Knihu som si požičala z knižnice a autorkin štýl ma veľmi zaujal. Nepamätám si ju úplne do detailu, ale isto vo mne zanechala niečo, prečo som si chcela prečítať aj jej druhú knihu. 

Zákerná hra je triler plný záhadností. Je to typ knihy, kedy neviete čo očakávať, neviete ako sa príbeh vyvinie, neviete kto je v príbehu vyšinutý, neviete čo je skutočnosť čo realita, alebo je to zvrátená hra, pretože vás všetko dookola mätie. 

Autorka písala knihu hneď z niekoľkých pohľadov a striedali sa postupne v kapitolách, pričom je Zákerná hra rozdelená do dvoch častí. Nielenže sa menia pohľady postáv, menia sa aj časy. Aby čitateľ precítil príbeh a nechal sa prekvapiť, autorka pomaly po kapitolách ukazuje aj minulosť postáv. Na základe minulosti sa potom zliepajú skladačky v prítomnosti. Zákerná hra sa doslova tajomstvami vysmieva čitateľom, pretože nie je šanca všetko uhádnuť dopredu.

Hlavný hrdina Tim je klasický austrálsky šuhaj so surfom v pravej ruke, s vlnou pod nohami, vie neskutočne variť a jeho bývalá ho obháňa nie kvôli tomu, že by ho milovala, ale aby si zdvihla svoje ego. Keďže s ňou býva pod jednou strechou, nebolo by od veci, keby si našiel podnájom s niekým buď perspektívnejším, alebo aspoň nech je na 100 kilometrov od nej. No a tu nastáva bod zlomu, kedy Timovi doslova spadne k nohám ponuka, ktorá sa neodmieta. Veľmi lacný podnájom vo vychytenej štvrti a dom je doslova palác. Je v tom však určite háčik. Tým háčikom je Anna- plaché, pekné dievča so strašnou minulosťou, s divným odmeraným správaním a ešte divnejšou diagnózou.V dome začína byť dusno, niečo sa deje a Tim nevie čo si má myslieť.
Anna bola v deji tak krásne vykreslená, že si čitateľ na ňu nemôže urobiť názor ani na začiatku, ani v strede knihy. Annu pochopíte skoro až pri konci a vtedy sa plesnete do čela, ako to všetko zapadalo. Páčilo sa mi ako jej minulosť prebiehala v deji - postupne. Autorka ju neotvorila hneď, jej minulosť otvárala tak pomaličky ako sa len dalo a to dômyselne kvôli ostatnému deju, aby sa čitateľ cítil bezradne a nevedel čo si myslieť. Dokonalo to miatlo. Anna ako psychopatka.... Anna ako nežné žieňa... Anna ako kto? 
Rebecca James sa pohrala nielen s touto postavou. Všetky boli veľmi dobre prepracované na čele s Lillou. Tá si držala celý čas knihy svoju drzosť a žiadnu empatiu. Jedine hlavná postava Tim bol v knihe otvorený a od úvodu sa aj plynule niesla jeho minulosť. Kniha zákerná hra je prešpikovaná tajomstvami. Z tajomstiev prichádzalo nebezpečné napätie a keď už prišla akcia, skoro som spadla na zadok. Bolo to veľmi dobré. Možno by som pridala viac strach-faktoru, ale inak bola kniha bez chybičky. Okrem všetkého má autorka veľmi dobrý a chytľavý štýl písania. Knihu som zlupla za dva večery a pri konci som už nasadila vražedné tempo. Keď sa do nej pustíte, budete proste potrebovať zistiť, ako to celé dopadne. Zákerná hra má všetko to, čo má kniha pre mladých mať.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu IKAR.