streda, 4. júna 2014

Ako básnici prichádzajú o ilúzie....

Blog Knihománia som založila pred 3 a pol rokom. Vrhla som sa do toho s takou vervou, mala som veľa plánov, recenzovala som každú knihu čo som prečítala. Knihománia mala pravidelné rubriky a denno-denne som pridávala ďalší a ďalší príspevok. Milujem čítanie a milujem blogovanie. Som šťastná za každý komentár a za každého nového nasledovateľa. Žila som si v akejsi blospotovej bubline. V tomto období som bola doma a nemala som na práci nič iné / teda okrem starania sa o moje úžasné deti a varenie /, len venovať sa mojim koníčkom ( blogu a knihám). Našla som kopu kníh, ktoré som chcela a chcem prečítať a samozrejme veľa kamarátov, ktorí mali rovnakú záľubu ako ja.
Čas však neoklamem a pribudla práca, čím mojich článkov bolo čoraz menej. Knihy som recenzovala sporadicky a hnevalo ma, že nemôžem už prečítať 150 kníh za rok. Jednoducho časová tieseň, ktorú pozná každý tretí smrteľník. Nevzdala som sa však a našla som si vždy kúsoček voľného času, aby som aspoň 3-4 krát do mesiaca zverejnila recenzie na knihy, ktoré neskonale milujem. Ja viem, že na iných blogoch to žije iným tempom, bohužiaľ ja som rada, že som na tom aspoň tak ako som.
Aj napriek tomu verní čitatelia mi zostali a som rada, že stále čítajú a komentujú. No bohužiaľ nie je všetko až tak ružové.

Keď niečo píšem, snažím sa aby som zhrnula všetky dojmy a pocity. Mažem, opravujem, niekedy píšem po kúskoch aj tri dni. A potom bác... Zrazu vidím moje slová niekde inde. Mala by som byť šťastná, že sa o moje názory zaujímajú ja viem, ale štve ma keď je pod mojimi slovami podpísaný niekto iný. Zabolí to, keď viem, že som si na tom dala záležať a niekto spraví len ctrl+c - ctrl+v a tým to hasne. Nechápem to... Nemá mať každý svoj názor? Však nikomu nebránim aby ho mal ako ja, zhrnul moje slová niekde inde, alebo opačne nech knihu zvrzá pod matku zem. Ale skopírovať? A keď už sa niekomu moje názory tak páčia, prečo nenapísať jednu malú vetičku, odkaz, link hocičo o tom, že som to písala ja?

A teraz som znechutená. Možno je to pre niekoho banalita. Možno som len precitlivená. Možno vôbec nemám písať tento článok. Ale jednoducho ma štve, že sú ľudia, ktorí vedia ako veci obísť a vybrať si vždy ľahšiu cestu aj napriek tomu, že niekoho urazia alebo naštvú. Viem, že sa to už mnohým blogerom stalo a až teraz naplno pociťujem, aké je to nespravodlivé.


3 komentáre:

  1. Fíha, tak ja by som toto nezvala drzosť najhrubšieho zrna, keď si niekto dovolí skopírovať text z blogu niekoho iného a hodiť to na svoju stránku. Myslím, že by som bola rovnako naštvaná, pretože citácia je jedna vec, ale plagiátorstvo je jednoducho neetické a hnusné. Zároveň, nechápem, prečo by to dotyčný robil, pretože ak ho naozaj baví písať články, tak ich napíše zo svojej hlavy predsa nie? Ach jaj, mrzí ma, že sa ti niečo také stalo, úprimne, neviem ako by som na niečo také reagovala ja, zrejme by som dotyčnému napísala ostrú správu, ale to by asi nebolo najlepšie riešenie :/

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. keby to bolo ešte na svoju stránku, ale tá drzosť, že som našla moje vety s podpisom iného v internetovom kníhkupectve pod jednotlivými knihami, pravdepodobne kvôli súťaži... čo na to povedať?

      Odstrániť
  2. To je tedy sprosté. Gratuluju k 3. narozeninám!

    OdpovedaťOdstrániť