utorok, 3. júna 2014

RECENZIA : Analfabetka, ktorá vedela počítať Jonas Jonasson


  • originálny názov : Analfabeten som kunde räkna
  • počet strán : 352
  • vydané na SK : 2014 Ikar
  • kúpiť
anotácia : Nombeko Mayeki sa narodila v roku 1961 v chudobnom johannesburskom predmestí Soweto, najväčšom meste chatrčí a latrín v Juhoafrickej republike. Ako päťročná začala pracovať, desaťročná osirela a štrnásťročná sa stala šéfkou latrínovej pobočky v sowetskom sektore B. Životaschopná černoška zatiaľ nevie čítať, zato neuveriteľne dobre rozumie matematike. Práve jej zázračné schopnosti ju predurčili na život plný dobrodružstiev, podivuhodných stretnutí a nečakaných zvratov. Osud ju zavial ďaleko od Soweta, najprv k neznesiteľnému, večne opitému inžinierovi, potom k dvom navlas rovnakým, a predsa úplne rozdielnym bratom, k trom Číňankám s pochybným úsudkom aj k stretnutiu s tajnými agentmi, významnými politikmi a prezidentmi. A ešte k jednému ťažkému trojmegatonovému výbušnému problému. Veď na koho sa obrátiť, keď Juhoafričania koketujú s jadrovou výzbrojou a svetové veľmoci sú v pozore? A keď je na predaj bomba, ktorá v skutočnosti neexistuje?
V knihe Analfabetka, ktorá vedela počítať si Jonas Jonasson posvietil na rasizmus, diktátorstvo, fundamentalizmus, nekompromisnosť aj úplne obyčajnú všadeprítomnú ľudskú hlúposť. Robí to s láskavým humorom, ktorý čitatelia poznajú z jeho prvej celosvetovo úspešnej knihy Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol.
A na večné veky rúca mýtus o tom, že králi nepodrezávajú sliepky.

Moje pocity :

Keď ohlásili, že na Slovensko prichádza v preklade kniha Analfabetka, ktorá vedela počítať, mala som absolútne jasno, ktorá kniha bude pre mňa priorita. Storočný starček bol originálny, výnimočný a autor si ma svojim humorným opisovaním situácií, dialógov a všeobecne naozaj úžasného príbehu, úplne omotal okolo prsta.
Jonas Jonasson totiž disponuje veľmi rozsiahlym jazykovým talentom a netuším na čom ten autor fičí... mohol by dať kúsok aj mne. Tak ako v predchádzajúcej knihe sa pripravte na dávku politického humoru, obyčajnej ľudskej hlúposti a všeobecne všetkých možných -izmov ( od rasizmu až po anarchizmus a veruže kapitalizmus, či nacizmus atď...atď...atď... ). Príbeh začína predstavením jednej černošskej analfabetky vyrastajúcej v Sowete, v Juhoafrickej republike. Ako sa dostala od exkrementov až po stretnutie s kráľom. O jadrovej bombe, ktorá vlastne nemá existovať a tiež o jednom z Holgerov, ktorý v podstate tiež neexistuje. Príbeh je popretkávaný od Juhoafrickej republiky až po známe Švédsko, ktoré autor popísal už v Storočnom starčekovi. Ak dokázali filmári dostať na plátno Storočného starčeka, táto kniha si to veru zaslúži dvojnásobne. Neuveriteľné ako autor dokázal prepracovať príbeh do detailu, popri tom rozvinúť X príbehov tak, aby spolu súviseli buď v danom čase, alebo v budúcnosti a dokázal ma pri tom udržať bez toho, aby som sa čo len chvíľu nudila. Úsmev som mala na tvári doslova nasadený od prvej, až po poslednú stranu. Najviac ma šokovalo, že už len anotácia mi pripadala, akoby prezrádzala veľa z deja. Po prečítaní však viem, že nie je šanca prezradiť niečo z deja, aj keby som vám tu opísala polovicu knihy. Tam je tak neskutočne veľa príbehov, že by sme to museli preberať celú noc, aby som porozprávala všetky súvislosti, ktoré boli v knihe, všetky scény. Ja si normálne neviem vybrať, ktorá scéna vlastne bola najlepšia, pretože boli v každej kapitole aspoň tri.
V AKVP je hneď niekoľko príbehov, pričom samozrejme Nombeko je tá prvoradá. Ingmar a jeho manželka, Holger 1 a Holger 2, opitý inžinier, prezidenti, predseda, kráľ, agenti a to som nevymenovala naozaj zďaleka všetko. Každej jednej postave dal do vienka inú vlastnosť a z ťažkej bizarnosti spravil príbeh, ktorý som napriek tomu hltala a pripadal mi totálne skutočne. Robil si srandu z dejín, z udalostí, ktoré hýbali svetom a pri jeho talente v písaní, by mohla mať kniha aj tisíc strán, aj tak by som nemala dosť.
Ak ste už  čítali Storočného starčeka, pripravte sa na to, že autor nevyšiel vôbec s niečím novým. V podstate v príbehu vymenil pár postáv, primiešal zopár nových a zmenil dobu, v ktorej sa odohrával dej. Jonasson stavil na úspech predchádzajúcej knihy a vyšlo mu to na 100%. Ja si ani neviem predstaviť, že by som od neho čítala niečo iné.
AKVP mala nesmierne veľa opisov, úvah, výborne riešené kapitoly a aj keď toho bolo strašne veľa, udržalo ma to, chcela som vedieť čo ešte bude nasledovať a aká "náhoda" sa stane na ďalšej strane. Páčilo sa mi, že autor vie naozaj spojiť humor, iróniu, absurditu a vážnymi myšlienkami. Túto knihu odporúčam každému a garantujem, že nič podobné ste ešte nečítali. Je vynikajúca na oddych a tak dobre som sa už dávno nenasmiala. Vlastne posledne to bolo pri Storočnom starčekovi, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Panebože, však Jonasson píše vtipne už len tie názvy knih :). Tlieskam!


Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu IKAR.

2 komentáre:

  1. Mne sa, naopak, tato kniha vobec nepacila. Nebol to moj salok kavy. Absolutne nechapem jeho humor a hrozne som sa pri nom nudila. Jedna z najhorsich knih, aka sa mi dostala do ruk.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Pri starcekovi som sa nahlas smiala,az som mala krce, ale tu asi len raz. Od okamihu ako prisla Nombeko do Svedska ma to uz velmi nebavilo. Nombeko pre mna zahadne stratila schopnost vynajst sa v kazdej zivotnej situacii a posunut sa dalej.Namiesto toho len so sebou vlacila bombu a zakazdym ked uz to vyzeralo ze sa dej nejako preklopi, prekazili jej duchaplne plany Holger1 a Celestine-dokola stale to iste.

    OdpovedaťOdstrániť