utorok, 1. mája 2012

Úryvok z prvej kapitoly knihy Bitterblue

V nedeľu som vám priniesla dlho očakávanú správu o tom, že tretí diel série Sedem kráľovstiev od Kristin Cashore s názvom Bitterblue, vyjde u nás na Slovensku v priebehu septembra a teraz nasleduje ďalšia BOMBA.




Mnohí z vás sa pýtali, či ešte niekde zoženú knihu Ohnivú či Výnimočnú. Je teda pravda, že sú na mnohých miestach beznádejne vypredané a písané, že sa nechystá dotlač. Vydavateľstvo Ediposs, mi ale dalo echo, že  súčasne s vydaním Bitterblue vyjde tiež dotlač Výnimočnej a Ohnivej. Čiže na trhu budú súčasne všetky tri diely. Prekladať Bitterblue bude opäť Braňo Bačík, čo teda sľubuje opäť výborný preklad.

Ale poďme k tej bombe bombovej!!! So slovami, aby sa nám lepšie čakalo, som dostala do mail-u úžasnú vec.
Blog Knihománia má pre vás exkluzívnu ukážku z prvej kapitoly očakávanej knihy Bitterblue.
Tak sa nenechajte rušiť a privítajte začiatok, verím že úžasného pokračovania úžasnej série. :)


KEĎ BITTERBLUE OSAMELA, prehŕňala sa v papieroch, podpisovala rôzne dokumenty a kýchala od zvíreného prachu. Popritom sa v sebe márne pokúšala umlčať mierny pocit zahanbenia. Urobila to totiž zámerne. Veľmi dobre vedela, že Thiel jej otázku neunesie. Vlastne všetci muži, ktorí pracovali v jej kancelárii, od radcov cez ministrov a úradníkov, až po jej osobnú stráž – všetci tí, ktorí predtým slúžili Leckovi – vždy cúvli pred každou priamou pripomienkou Leckovho panovania. Cúvli, alebo sa zosypali. Túto zbraň používala vždy, keď niekto z nich zašiel priďaleko, pretože to bola jej jediná účinná zbraň. Očakávala, že bude mať vďaka nej na chvíľu od rečí o vydaji pokoj.
            Vytrvalosť jej radcov ju občas dokázala zaskočiť. Preto jej reči o vydaji naháňali strach: z niečoho, čo sa zvyklo začať ako obyčajný rozhovor s radcami, sa zrazu, prv než by ich stihla zastaviť alebo sformulovať si svoj názor, nečakane vykľul hotový blázinec. Bolo to tak aj pri zákone, ktorý udeľoval všeobecnú milosť na všetky zločiny, spáchané počas Leckovho panovania. Aj pri mestských výsadách, ktoré dovoľovali všetkým mestám vymaniť sa spod právomoci svojich právoplatných pánov a prejsť k samospráve. Bolo to tak aj pri návrhu – obyčajnom návrhu! – zatarasiť vchod do bývalých Leckových komnát, odstrániť jeho klietky pre zvieratá v záhrade a spáliť všetky jeho veci.
            A nešlo o to, že by bola nevyhnutne proti niektorému z týchto opatrení, alebo by ľutovala svoj súhlas, keď sa situácia ustálila natoľko, aby naplno pochopila, čo to vlastne odsúhlasila. Jednoducho iba nevedela, čo si o tom má myslieť, potrebovala viac času na rozmyslenie, nedokázala sa neustále hnať dopredu ako oni. Vždy, keď sa obzrela a uvedomila si, že sa nechala do niečoho dotlačiť, bola z toho znechutená. „Je to zámer, kráľovná,“ vravievali jej, „je to cielená filozofia napredovania a myslenia dopredu. Je dobré, že ju podporujete.“
            „Ale...“
            „Kráľovná,“ povedal Thiel jemne, „snažíme sa vyslobodiť ľudí spod Leckovej kliatby a pomôcť im pohnúť sa z miesta, chápete? Inak by sa donekonečna motali vo svojich znepokojujúcich príbehoch. Už ste sa o tom porozprávali so svojím ujom?“
            Áno, porozprávala. Jej ujo prešiel po Leckovej smrti kvôli svojej neteri pol sveta. Kráľ Ror pre Monseu vypracoval nový právny poriadok, zriadil súdy a ministerstvá, vybral a dosadil ich správcov, a potom odovzdal celé kráľovstvo do rúk desaťročnej Bitterblue. Dohliadol na to, aby bolo Leckovo telo spálené a oplakal násilnú smrť svojej sestry, Bitterbluinej matky. Ror odstránil chaos a nastolil v Monsei poriadok. „Leck ešte stále prežíva v hlavách mnohých ľudí,“ povedal jej raz. „Jeho obdarenie je ako zdĺhavá choroba, zlý sen, na ktorý musíš pomôcť ľuďom zabudnúť.“
            Ale ako sa dalo zabudnúť? Mohla zabudnúť na svojho otca? Mohla zabudnúť na to, že zavraždil jej matku? Ako mohla zabudnúť na to, že jej znásilnil myseľ?
            Bitterblue odložila pero a opatrne prešla k oknu obrátenému na východ. Položila ruku na rám, aby udržala rovnováhu a oprela sa spánkami o sklo. Zatvorila oči a počkala, kým sa pocit padania nestratí. Dolu, pri základoch jej veže, tvorila rieka Hvozd severnú hranicu mesta. Otvorila oči a sledovala jej južný breh smerom na východ, cez tri mosty a cez miesta, kde predpokladala, že sa nachádzajú strieborné, drevárske, rybárske a kupecké doky. „Dyňové políčko,“ vzdychla si. Na to, aby ho mohla uvidieť, však bolo priďaleko a navyše už bola skoro tma.

5 komentárov:

  1. boooooože ja sa TAK teším!!:D a po tomto ešte viac:D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. aaaaa to je úžasné!!!! ty si proste skvelá!!!!!!!! 8D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ja som rozmýšlaľa, že si knihy zabezpečím a makú ich na literama.sk a za celkom dobrú cenu..po prečítaní tohto príspevku som sa rozhodla knihy kúpiť :D Takže díky za "nakopnutie" :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. uch tak to som rada, že som ťa teda nakopla ku kúpe, pretože tieto knihy sú fakt úžasné a oplatí sa investovať... potom daj vedieť ako sa ti páčili :)

      Odstrániť
  4. Ja už strááášne dlho (asi rok aj viac) čakám na túto knihu a po tomto urývku skáčem po strop a vyššie. Ja sa stráááááááááášne tešííííím.

    OdpovedaťOdstrániť